Richard Petruška, sa dnes dožíva 50 rokov

2019-01-30T22:23:08+00:0026. januára 2019|

Dolapiť svetobežníkov nebýva jednoduché, keďže často menia miesto svojho pobytu. Neraz aj zo dňa na deň. Až takto extrémne to nie je v prípade bývalého československého aj slovenského basketbalového reprezentanta Richarda Petrušku, ale ani viacerí jeho slovenskí priatelia nám nevedeli povedať v týchto dňoch jeho zemepisnú „polohu“. Svojím spôsobom aj on je svetobežník, ktorého sme teraz zastihli v kanadskom Toronte.

– Čo vás nasmerovalo do veľkomesta na brehu Ontárijského jazera?

„V Kanade, konkrétne vo Vancouveri, som už žil dlhšie aj v minulosti. Mám dokonca aj tunajšie občianstvo, takže som svojím spôsobom tiež doma. Návrat do Kanady vzišiel na základe nášho rodinného rozhodnutia.“

– Môžete o ňom povedať viac?

„Stalo sa tak z dvoch dôvodov. Basketbalová akadémia v Las Palmas na Kanárskych ostrovoch, kde som pracoval od roku 2014, zmenila v júni svoje pôsobisko. S ňou som sa nechcel nikam sťahovať. To bol prvý dôvod. Druhý sú moji 15-roční synovia, dvojičky Alexander a Daniel. S manželkou Alexandrou sme sa rozhodli poskytnúť im čo najlepšie stredoškolské vzdelanie a vybrali sme si Toronto. Sme tu už od augusta.“

– Takže vaša terajšia Kanada nesúvisí s basketbalom? Ani tak, že by v ňom šli synovia vo vašich šľapajach?

„Nie, nebudú z nich profesionálni basketbalisti. Venujú sa tomuto športu iba amatérsky. Zatiaľ, sa mu tu ani ja nevenujem, ale nie je vylúčené, že sa pod koše znova ako tréner vrátim.“

Ním ste boli predtým štyri roky na Kanárskych ostrovoch?

„Áno, venoval som sa špeciálne vysokým hráčom, teda môjmu bývalému postu na ihriskách. Pod mojím vedením sa denne pripravovalo 15 – 20 talentovaných chlapcov rôzneho veku.“

– Ak sa nemýlime, tak máte blízky vzťah aj k Španielsku?

„Samozrejme. Z viacerých dôvodov. Spoza oceána som sa do európskeho basketbalu vrátil síce v Taliansku, ale plodnú časť mojej kariéry som prežil aj v Španielsku. Prvý raz som sem prišiel hrať v roku 1999. S mojou manželkou Bratislavčankou som sa síce spoznal v Los Angeles, kam sa v roku 1996 prišla zdokonaliť v angličtine, ale neskôr sa ona vrhla na Pyrenejskom polostrove na španielčinu. Až tak, že v štúdiu tohto jazyka pokračovala na Univerzite Komenského, kde získala titul magisterky v španielskom jazyku a kultúre. Pre našu rodinu je mimoriadne významné, že naše dvojičky sa narodili 7. marca 2003 v španielskej Málage.“

– Ktoré jazyky ovládate vy?

„Po anglicky, čo je aj v basketbale už dávno najdôležitejší jazyk, som sa naučil až v USA. V škole doma v Leviciach a potom aj v Bratislave som sa predtým v mojom mladom veku učil po rusky a po nemecky. V Taliansku po návrate do Európy z USA by som bol zrejme vystačil s angličtinou, ale rýchlo som pochytil základy taliančiny. Vzápätí som si na Slovensku kúpil knižku pre samoukov a aj vďaka nej som sa po roku vedel v Taliansku dohovoriť nielen v šatni, ale i hocikde v meste. Španielčina má mnoho spoločné s talianskym jazykom, a tak sa na mňa rýchlo lepila, navyše mi manželka hocikedy pomohla. Takže okrem slovenčiny bez problémov komunikujem po anglicky, taliansky i španielsky. V prípade potreby by som si zrejme rýchlo oživil všeličo aj z ruštiny či nemčiny.“

– Dobre viete, že sme vás neoslovili len tak náhodou, ale pri významnom životnom jubileu, keď už možno začať trochu bilancovať. Čo vám dal basketbal?

„Dá sa povedať, že všetko, keďže je s ním spojená väčšina môjho života. V Leviciach mi dali dobré základy tréneri Štefan Repka, Aladár Zorád a Dušan Polák, potom v Bratislave Pavol Bojanovský a Ján Mészáros. V Amerike som sa neskôr musel prebíjať sám, spoliehal som sa predovšetkým sám na seba.“

– Naznačujete tým, že uplatniť sa v USA, nebolo jednoduché?

„Presne tak. Ani v školách, o NBA ani nehovoriac, nebolo toľko cudzincov ako ich je teraz. Tréneri k nim nemali dôveru. Chýbali skauti, internet takmer nebol, vzájomných informácií bolo málo. Na začiatku deväťdesiatych rokov bolo v NBA možno desať zahraničných hráčov, teraz je ich stovka a ďalší pribúdajú. Keď si ma Houston vybral v druhom kole draftu zo 46. pozície, najal som si pred letom 1993 na tri mesiace osobného trénera, platil som si ho, aby som sa uplatnil v letnej lige a do tímu sa ozaj dostal.“

– Potom si vás aj skutočne vybrali. Vďaka čomu?

„Na letný kemp a turnaj v Salt Lake City som sa pripravil kondične veľmi dobre. Odohral som tam výborné zápasy. Na jeho konci mi ponúkli zmluvu, čo bolo, samozrejme, radostné, ale tak nakoniec trochu aj zradné pre moju kariéru.“

– Naznačujete problém. V čom ste ho vtedy videli?

„Vtedy som v tom problém nevidel, ukázal sa až neskôr. Dostal som sa do jedného z najlepších tímov NBA, ktorý v mojej jedinej sezóne v tejto súťaži 1993/94 získal titul. Zaň mám aj ja prsteň víťaza NBA, ale nedostal som v tej slávnej súťaži veľa príležitostí. V slabšom tíme NBA by som si bol zahral viac…“

– Takže sa ani nedá povedať, že si na svoje pôsobenie v NBA spomínate s radosťou?

„Samozrejme, že to bola radosť. Takisto veľká pocta a šťastie. Ale zisk titulu nepreceňujem. Veľmi som sa oň nezaslúžil, ale mám predsa len peknú samostatnú spomienku. Keďže som hrával málo, požiadal som trénera, aby mi aspoň raz dal väčšiu príležitosť. Proti Dallasu som si zahral takmer 20 minút a vyhlásili ma za MVP zápasu.“

– Nechceli ste potom skúsiť šťastie v inom tíme NBA? Prečo ste hneď po jednej sezóne v NBA prišli späť do Európy?

„Dostal som dobrú ponuku z Talianska. Oslovil ma jeden manažér, ktorý si ma pamätal ešte z juniorského tímu Československa, keď sme na ME získali bronz. Vo Varese som hral štyri roky. Potom jednu sezónu v Galatasarayi Istanbul. Odtiaľ som odišiel na dva a pol roka do Málagy a vážnejšiu kariéru som zakončil vo Vitorii, teda takisto v Španielsku.“

– Mali ste len 33 rokov, nebolo to priskoro?

„Začal som mať zdravotné problémy s chrbtom. Chvíľu, dva mesiace, som tak skúsil hrať na Sicílii, potom ešte v roku 2003 som pomohol Zaragoze k úspešnému vystúpeniu v play-oute druhej španielskej ligy, ale na plnohodnotnú hru som sa už necítil. Nútene ,oslobodený’ od basketbalu som sa vrátil na dva roky do Los Angeles dokončiť si vysokú školu na magisterskú úroveň v ekonómii.“

– Potom ste šli do spomenutého Vancouveru?

„Tam sme žili v rokoch 2005 – 2008, na strednej škole som učil basketbal. Bolo to však veľmi ďaleko zo Slovenska, kde má mamu aj manželka, a tak sme sa vrátili pod Tatry. Takmer päť rokov som bol basketbalový manažér v Leviciach, vzápätí som chvíľu pracoval v Bratislave mimo športu v jednej počítačovej firme, keď mi prišla ponuka z Kanárskych ostrovov. Odišli sme tam v roku 2014 a o ďalšom našom živote sme už hovorili… Dokedy a či už navždy ostaneme v Toronte, vám veru neviem povedať.“

– Kedy sa opäť ukážete na Slovensku?

„V lete určite prídeme. Už sa na to aj teším. Veď pôjdeme aj za mojou mamičkou, ktorá stále žije doma v Leviciach.“

 

MLÁDEŽI TREBA DAŤ VIAC

– Čo hovoríte na terajšiu úroveň slovenského basketbalu?

„Už s ním nemám úzky kontakt, ale nebolo to dávno, čom som ho videl zblízka. Nečudujem sa, že nevyrastajú výraznejšie osobnosti. Mládeži treba dať viac, trénovať ju oveľa intenzívnejšie a premyslenejšie. Bez toho sa úroveň nezvýši, ani nebudeme mať silnú reprezentáciu.“

 

KTO JE RICHARD PETRUŠKA

NARODIL SA 25. januára 1969 v Leviciach, je vysoký 208 cm. Na Slovensku hral vo svojom rodnom meste a od roku 1986 za Inter Bratislava (odtiaľ odišiel do USA v roku 1990).

TRIKRÁT – v rokoch 1998, 1999 a 2000 – sa stal najlepším basketbalistom Slovenska podľa ankety SBA. V ankete o najlepšieho slovenského basketbalistu 20. storočia skončil na 2. mieste za Stanislavom Kropilákom.

JE JEDINÝ slovenský basketbalista, ktorý sa predstavil v slávnej NBA – v sezóne 1993/94 bol členom víťazného tímu Houston Rockets. Predtým ako študent hral v americkej NCAA za univerzity Loyola Marymount (jeden rok) a UCLA (dve sezóny).

PO ROKU V NBA hral basketbal štyri roky v talianskom Varese (ako Američan), jednu sezónu v tureckom Istanbule, dva roky v španielskej Málage a napokon pol sezóny vo Vitorii. Česko-Slovensko reprezentoval už v mládežníckej kategórii (má bronz z juniorských ME 1988 z Titovho Vrbasu v bývalej Juhoslávii), s mužmi ČSFR hral na ME v Ríme 1991, neskôr nepravidelne reprezentoval Slovensko až do roku 2000.

Vydané v denníku Šport 25. januára 2019

Autor: Tomáš Grosmann

Foto: archív